16.06.2022 / 19:00
Divadlo Pôtoň, Bátovce


Koprodukčný divadelný projekt Štúdia 12 a Divadla Pôtoň vytvorený na základe rovnomennej reportáže rakúskeho spisovateľa Martina Pollacka.

  • Najlepšia inscenácia divadelnej sezóny – Cena Dosky 2018.
  • Špeciálna cena poroty za výtvarný koncept inscenácie pre Ivetu Ditte Jurčovú a Katarínu Cakovú na festivale Nová dráma / New drama 2019.
  • Inscenácia nominovaná na cenu Dosky 2018 v kategóriách: Najlepšia inscenácia divadelnej sezóny, Najlepšia réžia divadelnej sezóny (Iveta Ditte Jurčová) a Najlepšia scénografia divadelnej sezóny (Katarína Caková a Iveta Ditte Jurčová).
  • Inscenácia nominovaná na Cenu Grand Prix festivalu Nová dráma 2019

Autor: Martin Pollack
Preklad predlohy: Michal Hvorecký
Dramatizácia: Michal Ditte
Dramaturgia: Marek Godovič
Výtvarný koncept: Iveta Ditte Jurčová, Katarína Caková
Realizácia výtvarného konceptu: Katarína Caková
Pohybová spolupráca: Mária Danadová
Hudba: Ivana Mer & Cristian Estrella
Digital media: Erik Bartoš
Réžia: Iveta Ditte Jurčová

Účinkujú: Eva Moresová, Mária Danadová, Ľubomír Bukový, Matúš Kvietik, Filip Jekkel

Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Archeológia kontaminovaného územia
Ako sa vnoriť pod hladinu faktov reportáže, vecných opisov ťažko skúšanej krajiny, v ktorej žijú ľudia, z ktorých v mnohých prípadoch zostali len zápisy na úradoch? Ako vôbec pochopiť sled udalostí, ktoré sa na človeka valia a ktoré prerastajú jeho chápanie? Ako zastaviť to neviditeľné súkolie dejín, ktoré ovláda územie nikoho?
A ešte odvážnejšia myšlienka: ako tieto príbehy o stratách, útekoch, obchodovaní s ľuďmi, odlúčeniach, chorobách preniesť na javisko, aby z toho bolo cítiť autentickú emóciu, ktorá ide na dreň, ktorá preniká do hĺbky, ktorá len otrocky nezvidititeľní to, čo je efektné a v konečnom dôsledku povrchné?
Adaptácia je silné slovo. Ide o to, ako zdramatizovať udalosti, s ktorými pracuje Martin Pollack ako reportér v knihe Americký cisár. Úteky z Haliče samy o sebe nesú váhu prežitého. Vytvoriť z reportážnej knihy dokumentárne divadlo by samo o sebe bolo len zdvojenie zažitého, zdvojenie prečítaného. Obraz, ktorý by sa síce podobal originálu, ale bol by to len obraz, kópia, v niečom pokrivená a falošná.
Michal Ditte, autor divadelnej adaptácie, prišiel s textom, ktorý z faktov, udalostí, súvislostí a novinových článkov, ktoré sa v knihe vyskytujú na rôznych miestach (mnohokrát sú nedopovedané, len naznačené), vyskladal príbeh. Svoju pozornosť obrátil na osud Mendela Becka, ktorého meno sa v knihe niekoľkokrát objavuje. Nosí v sebe tragickosť celej doby, ale zároveň aj krehkú poéziu pulzujúcu pod povrchom. Postupne sa pre ďalšiu prácu začali ako dávno stratené fragmenty doby ukazovať ďalšie kúsky osudov ľudí a udalostí, ktoré ich spájali. Je to ako archeologický výskum v silne zamorenom území, v ktorom sa musí človek zorientovať, pripraviť sa na možnosť tápania, neúnavného hľadania, objavovania, nového strácania. Možnosť duchovného vysťahovalectva, v ktorom opúšťame staré (zlo)zvyky divadelného inscenovania, aby sme sa pripravili na to, že raz tak, ako kedysi emigranti objavili tajomnú Ameriku, aj my uvidíme vyabstrahovanú, na kosť ohlodanú minulosť v podobe silnej emócie. To je to, čo okrem samotných faktov zostalo po ľuďoch.
Konkrétny človek, jeho meno, vnáša do príbehu niečo špecifické, neopakovateľné. Človek so svojím menom, narodený na území, z ktorého uteká, človek so svojím menom zakoreneným v zemi. Meno, ktoré sa plynutím ďalších a ďalších neúrodných rokov mentálne od svojho rodiska odpútava. Človek so svojím menom má svoje túžby. Volá sa Mendel Beck a beží preč. Stáva sa súčasťou siete, so svojím snom o obchode so zmiešaným tovarom. Zanecháva za sebou svoju sestrou Rifke. On utekajúci a ona zostávajúca. Ten, čo uteká a tá, čo sa díva. Na polomŕtve telá dedinčanov, na neskúsenosť a naivnosť mladých žien, na nedôverčivé pohľady dedinčanov na všetko nové alebo naopak na ich psiu dôveru voči úradom a cisárovi. Vidí to všetko a zostáva. Zostáva, tu je doma. Ten útek cez Krakov, Podgórze, Zabierzów, Osvienčim a ďalšie mestá a dediny, ktoré sa v okne vlaku mihajú ako skostnatené prízraky, sú rozlúčkou s domovom. Každý emigrant, ktorý sa dá zlanáriť a rozhodne sa vydať na cestu do Ameriky či Brazílie, prechádza týmito mestami.

Fascinovala nás bieda, v ktorej Haličania prežívali, spôsob ich života závislý od zeme, od jej darov či prekliatia, závislosť od dažďa alebo slnka, závislosť od prevádzačov a lodných spoločností. Halič ako územie bez mora veľmi skoro spoznala dravcov oceánu, chobotnice svojimi chápadlami budujúce svet lacnej ilúzie, administratívnej mašinérie, ktorá si ľudí pohadzuje ako bezmenné produkty, ktoré treba dopraviť na miesto určenia, ale ešte predtým ich pripraviť o financie a dôstojnosť.
Ako môžu vyzerať anjeli z tejto krajiny? Anjeli vyrábaní pásovou výrobou. Stvoriteľky anjelov. Nedajú nám spávať ich uhrančivé pohľady. Ako vytvoriť, ako zahrať ten nekonečný smútok a nezostať na patetickom povrchu? Kto pomôže? Novinári, aktivisti, ktorí pozorujú, informujú, volajú o pomoc. Spoznávame v nich súčasnosť a veľakrát nám príde podobná. Čo sa mení? Doba, okolnosti, ľudia?
Pohrávali sme sa s jazykom. Zmes jidiš, nemčiny, rusínčiny, slovenčiny, šarištiny, poľštiny a ukrajinčiny spojená s angličtinou ako jazykom zámorského edenu ponúkala možnosti verbálnej tragikomiky. Melódie jazykov, ich rytmus, nemusia ladiť, podobne ako medziľudské vzťahy. Jazyk sa stal palubným lístkom na Sueviu, zaoceánsky parník, ktorý ako veľká veľryba prehltne emigrantov, aby ich vyvrhol k nohám Sochy slobody.
Dva rozdielne svety: svet Haliče, v ktorom sa všetko zastavilo, zahnívalo čakaním, a svet Ameriky v pohybe, s energiou niečo zmeniť, niečo nové začať. Svety, ktoré potrebujú prekladateľa, aby si aspoň trochu porozumeli. Inšpirovali sme sa Americkým Tlumačom, manuálom pre Slovákov emigrujúcich do Ameriky za prácou, ktorý v roku 1887 zostavil Ján Slovenský. Brutovčania Mathias Komara a Janko Hockicko, ktorí sa spolu s ďalšími spolurodákmi snažili zapadnúť do zabehnutého amerického sveta tovární a života veľkomiest, sú kúskami nás samých. Zažltnutými fotografiami našich predkov, ktorí sa rozhodli odísť. Započuli volanie diaľky, ktorému ani nemuseli rozumieť.
Pred očami sa nám vynárajú obrazy koňov ležiacich na poliach, zlomené pohľady ľudí rezignujúcich na svoj život, domy so slamenou strechou, ktoré pôsobia krehko a provizórne. Často sa vraciame k otázke, či sa vôbec niečo také autentické dá zinscenovať. Stanú sa herci Rifke Beck, Mendelom Beckom či Mathiasom Komarom? Je v tom poézia okamihu. Esencia ľudí, ich možných osudov, ktoré sa nám otvárajú pred očami ako hroby, v ktorých sa objavujú fragmenty spomienok derúcich sa na svetlo, aby sme ich my, tvoriaci alebo dívajúci sa, nechali v sebe a pre seba navzájom rozprávať. Ako legenda, ktorá sa nám vpila pod kožu.

Podobné príspevky
Čítať viac...

Islandskí umelci v Bátovciach

V Bátovciach odštartoval prvý rezidenčný umelecký pobyt medzinárodného projektu Vzkriesenie zázraku. Kultúrne a umelecké centrum Pôtoň hostí umelcov z Islandu - Arnara Geir Gústafssona a Hallveig Kristín Eiríksdóttir, ktorí pripravujú sériu nových diel pre budúcoročný festival Into the Miracles.
Čítať viac...

Pripravujeme nórsko-slovenskú koprodukčnú inscenáciu

V Bátovciach odštartoval druhý rezidenčný umelecký pobyt medzinárodného projektu Vzkriesenie zázraku. Kultúrne a umelecké centrum Pôtoň hostí nórskeho režiséra Marcelina Martina Valienteho, ktorý spoločne so slovenskými umelcami pripravuje site specific performanciu "The call from the Terrace".
Čítať viac...

Ilona Németh: Keď

Veľkoformátová výstava Ilony Németh na priečelí budovy Divadla Pôtoň.
Čítať viac...

14.06.2022 / Americký cisár

Repríza koprodukčného projektu Divadla Pôtoň a Štúdia 12, ktorý vznikal na základe reportážneho románu rakúskeho spisovateľa Martina Pollacka. Inscenácia získala Cenu Dosky 2018 za najlepšiu inscenáciu divadelnej sezóny 2017/2018.