Americký cisár

(Premiéra: 4. mája 2018, Štúdio 12, Bratislava, Premiéra: 11. mája 2018, Divadlo Pôtoň, Bátovce)

Koprodukčný divadelný projekt Štúdia 12 a Divadla Pôtoň vytvorený na základe rovnomennej reportáže rakúskeho spisovateľa Martina Pollacka.

• Najlepšia inscenácia divadelnej sezóny – Cena Dosky 2018.
• Špeciálna cena poroty za výtvarný koncept inscenácie pre Ivetu Ditte Jurčovú a Katarínu Cakovú na festivale Nová dráma / New drama 2019.
• Inscenácia nominovaná na cenu Dosky 2018 v kategóriách: Najlepšia inscenácia divadelnej sezóny, Najlepšia réžia divadelnej sezóny (Iveta Ditte Jurčová) a Najlepšia scénografia divadelnej sezóny (Katarína Caková a Iveta Ditte Jurčová).

Archeológia kontaminovaného územia
Ako sa vnoriť pod hladinu faktov reportáže, vecných opisov ťažko skúšanej krajiny, v ktorej žijú ľudia, z ktorých v mnohých prípadoch zostali len zápisy na úradoch? Ako vôbec pochopiť sled udalostí, ktoré sa na človeka valia a ktoré prerastajú jeho chápanie? Ako zastaviť to neviditeľné súkolie dejín, ktoré ovláda územie nikoho?
A ešte odvážnejšia myšlienka: ako tieto príbehy o stratách, útekoch, obchodovaní s ľuďmi, odlúčeniach, chorobách preniesť na javisko, aby z toho bolo cítiť autentickú emóciu, ktorá ide na dreň, ktorá preniká do hĺbky, ktorá len otrocky nezvidititeľní to, čo je efektné a v konečnom dôsledku povrchné?
Adaptácia je silné slovo. Ide o to, ako zdramatizovať udalosti, s ktorými pracuje Martin Pollack ako reportér v knihe Americký cisár. Úteky z Haliče samy o sebe nesú váhu prežitého. Vytvoriť z reportážnej knihy dokumentárne divadlo by samo o sebe bolo len zdvojenie zažitého, zdvojenie prečítaného. Obraz, ktorý by sa síce podobal originálu, ale bol by to len obraz, kópia, v niečom pokrivená a falošná.
Michal Ditte, autor divadelnej adaptácie, prišiel s textom, ktorý z faktov, udalostí, súvislostí a novinových článkov, ktoré sa v knihe vyskytujú na rôznych miestach (mnohokrát sú nedopovedané, len naznačené), vyskladal príbeh. Svoju pozornosť obrátil na osud Mendela Becka, ktorého meno sa v knihe niekoľkokrát objavuje. Nosí v sebe tragickosť celej doby, ale zároveň aj krehkú poéziu pulzujúcu pod povrchom. Postupne sa pre ďalšiu prácu začali ako dávno stratené fragmenty doby ukazovať ďalšie kúsky osudov ľudí a udalostí, ktoré ich spájali. Je to ako archeologický výskum v silne zamorenom území, v ktorom sa musí človek zorientovať, pripraviť sa na možnosť tápania, neúnavného hľadania, objavovania, nového strácania. Možnosť duchovného vysťahovalectva, v ktorom opúšťame staré (zlo)zvyky divadelného inscenovania, aby sme sa pripravili na to, že raz tak, ako kedysi emigranti objavili tajomnú Ameriku, aj my uvidíme vyabstrahovanú, na kosť ohlodanú minulosť v podobe silnej emócie. To je to, čo okrem samotných faktov zostalo po ľuďoch.
Konkrétny človek, jeho meno, vnáša do príbehu niečo špecifické, neopakovateľné. Človek so svojím menom, narodený na území, z ktorého uteká, človek so svojím menom zakoreneným v zemi. Meno, ktoré sa plynutím ďalších a ďalších neúrodných rokov mentálne od svojho rodiska odpútava. Človek so svojím menom má svoje túžby. Volá sa Mendel Beck a beží preč. Stáva sa súčasťou siete, so svojím snom o obchode so zmiešaným tovarom. Zanecháva za sebou svoju sestrou Rifke. On utekajúci a ona zostávajúca. Ten, čo uteká a tá, čo sa díva. Na polomŕtve telá dedinčanov, na neskúsenosť a naivnosť mladých žien, na nedôverčivé pohľady dedinčanov na všetko nové alebo naopak na ich psiu dôveru voči úradom a cisárovi. Vidí to všetko a zostáva. Zostáva, tu je doma. Ten útek cez Krakov, Podgórze, Zabierzów, Osvienčim a ďalšie mestá a dediny, ktoré sa v okne vlaku mihajú ako skostnatené prízraky, sú rozlúčkou s domovom. Každý emigrant, ktorý sa dá zlanáriť a rozhodne sa vydať na cestu do Ameriky či Brazílie, prechádza týmito mestami.

Fascinovala nás bieda, v ktorej Haličania prežívali, spôsob ich života závislý od zeme, od jej darov či prekliatia, závislosť od dažďa alebo slnka, závislosť od prevádzačov a lodných spoločností. Halič ako územie bez mora veľmi skoro spoznala dravcov oceánu, chobotnice svojimi chápadlami budujúce svet lacnej ilúzie, administratívnej mašinérie, ktorá si ľudí pohadzuje ako bezmenné produkty, ktoré treba dopraviť na miesto určenia, ale ešte predtým ich pripraviť o financie a dôstojnosť.
Ako môžu vyzerať anjeli z tejto krajiny? Anjeli vyrábaní pásovou výrobou. Stvoriteľky anjelov. Nedajú nám spávať ich uhrančivé pohľady. Ako vytvoriť, ako zahrať ten nekonečný smútok a nezostať na patetickom povrchu? Kto pomôže? Novinári, aktivisti, ktorí pozorujú, informujú, volajú o pomoc. Spoznávame v nich súčasnosť a veľakrát nám príde podobná. Čo sa mení? Doba, okolnosti, ľudia?
Pohrávali sme sa s jazykom. Zmes jidiš, nemčiny, rusínčiny, slovenčiny, šarištiny, poľštiny a ukrajinčiny spojená s angličtinou ako jazykom zámorského edenu ponúkala možnosti verbálnej tragikomiky. Melódie jazykov, ich rytmus, nemusia ladiť, podobne ako medziľudské vzťahy. Jazyk sa stal palubným lístkom na Sueviu, zaoceánsky parník, ktorý ako veľká veľryba prehltne emigrantov, aby ich vyvrhol k nohám Sochy slobody.
Dva rozdielne svety: svet Haliče, v ktorom sa všetko zastavilo, zahnívalo čakaním, a svet Ameriky v pohybe, s energiou niečo zmeniť, niečo nové začať. Svety, ktoré potrebujú prekladateľa, aby si aspoň trochu porozumeli. Inšpirovali sme sa Americkým Tlumačom, manuálom pre Slovákov emigrujúcich do Ameriky za prácou, ktorý v roku 1887 zostavil Ján Slovenský. Brutovčania Mathias Komara a Janko Hockicko, ktorí sa spolu s ďalšími spolurodákmi snažili zapadnúť do zabehnutého amerického sveta tovární a života veľkomiest, sú kúskami nás samých. Zažltnutými fotografiami našich predkov, ktorí sa rozhodli odísť. Započuli volanie diaľky, ktorému ani nemuseli rozumieť.
Pred očami sa nám vynárajú obrazy koňov ležiacich na poliach, zlomené pohľady ľudí rezignujúcich na svoj život, domy so slamenou strechou, ktoré pôsobia krehko a provizórne. Často sa vraciame k otázke, či sa vôbec niečo také autentické dá zinscenovať. Stanú sa herci Rifke Beck, Mendelom Beckom či Mathiasom Komarom? Je v tom poézia okamihu. Esencia ľudí, ich možných osudov, ktoré sa nám otvárajú pred očami ako hroby, v ktorých sa objavujú fragmenty spomienok derúcich sa na svetlo, aby sme ich my, tvoriaci alebo dívajúci sa, nechali v sebe a pre seba navzájom rozprávať. Ako legenda, ktorá sa nám vpila pod kožu.
Marek Godovič, dramaturg

Martin Pollack (1944) je rakúsky reportér, spisovateľ a prekladateľ.

Študoval slavistiku a východoeurópske štúdiá na univerzitách vo Viedni a Varšave.  Pôsobil  v Juhoslávií a Poľsku ako zahraničný spravodajca časopisu Der Spiegel. Na jeseň 1980 informoval o štrajkoch Solidarity.  Od roku 1998  pracuje ako spisovateľ a prekladateľ.  Z poľštiny preložil celé dielo zakladateľa poľskej reportážnej školy Ryszarda Kapuścińskeho.
Je autorom historicko-reportážnych kníh, ktoré sa venujú najmä regiónu strednej a východnej Európy a špeciálne územiam “kontaminovaným dejinami”. V knihe Der Tote im bunker (v slovenčine  vyšiel v preklade Michala Hvoreckého ako Smrť v bunkri) spracoval život svojho biologického otca, príslušníka jednotiek SS Gerharda Basta, ktorý v roku 1944 operoval aj na území Slovenska. Takto sa Martin Pollack vyrovnal so svojimi vlastnými ťaživými dejinami – s nacistickou minulosťou svojich rodinných príslušníkov. V roku 2017 mal premiéru film Martina Šulíka, ktorý bolo voľne inšpirovaný práve týmto biografickým románom.
V knihe Americký cisár. Masový útek z Haliče (Kaiser von amerika. Flucht aus Galizien), ktorá vyšla v roku 2010 v rakúskom  vydavateľstve Paul Zsolnay Verlag  a v slovenskom preklade v roku 2016 vo vydavateľstve Absynt v rámci edície Prekliati reportéri, spracoval tému masového vysťahovalectva z tých najzaostalejších oblastí bývalej monarchie na prelome 19. a 20. storočia.

Kniha vzbudila  na Slovensku  mimoriadny záujem. Za svoju prácu získal Rakúsku štátnu cena za literárny preklad.

Michal Ditte, autor dramatizácie

Dramatik, dramaturg a projektový manažér. Absolvent  Divadelnej fakulty VŠMU Bratislava v odbore divadelná dramaturgia. V roku 2000 spoluzakladal nezávislé Divadlo Pôtoň, v ktorom je od roku 2003 na pozícii dramaturg. Po roku 2006 pracoval aj ako redaktor časopisu Javisko a ako projektový manažér festivalu Scénická žatva v Martine. Externe spolupracoval s viacerými kultúrnymi organizáciami na pozícii lektor vzdelávacích aktivít, najmä v oblasti kreatívneho písania a kultúrneho manažmentu. Od roku 2011 je riaditeľom Divadla Pôtoň a koordinátorom siete nezávislej kultúry na Slovensku – Anténa. V roku 2013 sa stal členom redakčnej rady časopisov Javisko a Kultúrny kyslík!.

Michal Ditte je autorom viacerých divadelných hier, ktoré boli okrem domovského Divadla Pôtoň uvedené v Slovenskom komornom divadle, Slovenskom národnom divadle, Bábkovom divadle Žilina a Bábkovom divadle na Rázcestí. Okrem divadelnej tvorby sa venuje aj tvorbe pre rozhlas a televíziu.

Iveta Ditte Jurčová, režisérka

Absolventka Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave, odbor Divadelná réžia. Je zakladateľkou, umeleckou šéfkou a režisérkou Divadla Pôtoň v Bátovciach. V svojej tvorbe sa zameriava predovšetkým na súčasné spoločenské témy. Meno režisérky Ivety Ditte Jurčovej je úzko späté najmä s režijnou tvorbou v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Ide o špecifický typ divadla, ktoré programovo sídli na slovenskom vidieku a zameriava sa na tvorbu inscenácií, ktoré vychádzajú z terénneho výskumu, s dominujúcou pálčivou spoločenskou tematikou (národná identita, sociálna stratifikácia). Spoločné inscenácie v tandeme s Michalom Ditte, ktoré vždy tvorili gros repertoáru divadla, spája zmysel pre svojbytnú metaforu a poetickosť. Dvojica sa pri inscenovaní neraz opiera o vlastné terénne sociologické či etnologické prieskumy problematiky. Takýto inscenačný postup využila napríklad v inscenácii Terra Granus. Tá zachytáva spomienky a udalosti jednej dediny, ktorú presídlili kvôli výstavbe atómovej elektrárne, alebo v inscenácii Psota, ktorej predchádzal etnologický výskum sociálne najslabších vrstiev.

Pre režijné postupy Ditte Jurčovej je charakteristické oscilovanie medzi realizmom až naturalizmom a silným zveličením kryštalizujúcim do grotesky. Reálne mieša s ireálnym, tradičné s moderným, symbolické s konkrétnym, aby na divadelné javisko preniesla skutočnosť, najmä tú problematickú. Jej inscenácie stavajú na premyslenej vizuálnej koncepcii a výraznej imaginatívnosti a podporujú komunikatívny zámer tvorcov.

Výber z tvorby a ocenení: W. Shakespeare – M. Ditte: Shake ShakespeaRe_Macbeth (udelené tri nominácie na herecký výkon, Cairo international festival for experimental theatre 2008), M. Ditte: Terra Granus (Nominácia na cenu Grand Prix Nová Dráma 2008, Cena bratislavského diváka – Nová Dráma/New Drama 2008), M. Ditte: Psota (Nominácia v kategórii Najlepšia inscenácia divadelnej sezóny – Dosky 2012), M. H. Šahanský: Krajina nepokosených lúk (Nominácia na cenu Grand Prix Nová Dráma 2014), Miracles (Nominácia v kategórii Mimoriadny počin v činohernom divadle – Dosky 2017).