Pomerne často sa mi pri mojich cestách stáva, že nachádzajúc sa v nejakej lokalite pre mňa znamená byť tam jediným židom. V mnohých prípadoch sa v tom mieste, meste nachádza aj nejaký cintorín. Židovský cintorín. Niekde na kraji toho mesta, na okraji miesta, okraji pozornosti spoločnosti. Majoritná spoločnosť pomerne často deklaruje, že židia boli súčasťou jej histórie. Dnes tu už židia takmer nie sú. Zároveň je ten cintorín častokrát jedinou stopou židovskej kultúry.

Pokiaľ je kultúra a jej produkty stopou a správou o spoločenstve, tak cintorín v pravom slova zmysle je tou stopou kultúry spoločenstvo, ktoré tu už viac menej nie je, no majoritná ho deklaruje ako súčasť spoločnej histórie. Židovská kultúra verzus Slovenská kultúra. Ak pre židovskú kultúru naprieč jej dejinami je kľúčové pamätať, uchovávať príbehy a miesta posledného odpočinku svojich predkov, tak pre slovenskú kultúru je azda príznačné zábúdať. Ak nie na všetko tak minimálne na vybrané kapitoly svojich dejín. Ak je prejavom židovskej kultúry starať sa o svojich zosnulých tak prejavom slovenskej kultúry je častokrát použiť cintorín svojich židovských spoluobčanov ako zdroj kvalitného stavebného materiálu.

Neviem či je pre dnešnú modernú spoločnosť tento druh sentimentu, nastavenia priorít a hodnôt dôležitým. Jedná sa o isté symboly. Symboly definujú kultúru. Zrejme prežijeme bez symbolov no neprežijeme bez kultúry.
Táto práca je pre mňa hľadaním toho či je pre mňa dôležité riadiť sa židovským právom, zákonmi ktoré Častokrát vznikli pred 1000 rokmi, v inej dobe v inej spoločnosti. No je to hľadaním, či je to funkčné a dôležité pre mňa ako jedinca a tvorcu. Možno na konci tohoto procesu zistím, že to pre mňa v tejto dobe dôležité nie je a možno zistím, že práve kvôli niečomu to dôležité je. Tento proces je tvorbou nie len akéhosi umeleckého záznami ale cestou osobného poznania.

Židovský cintorín v Bátovciach je jednou z tých kultúrnych stôp židovského spoločenstva, ktoré nemajú priamych komunitných nasledovníkov. Neexistujú synovia, dcéry, vnuci, pravnučky, ktorý by prišli postarať sa o hroby svojich predkov a povedať za nich kadiš, hovoriť si medzi sebou príbehy tých ľudí, ktorí na tom cintoríne ležia. Spomínať deje a činnosť týchto ľudí v regióne. Ja som tu a teraz počas mojej umeleckej rezidencie jediným Židom a na mňa sa chtiac nechtiac vzťahuje zákon židovského práva, ktorý hovorí že tam, kde nie je muž buď tým mužom a konaj. Vlastnou silou vykonám a vyrieknem kadiš za všetkých, ktorí tu ležia a na ktorých nemá kto spomínať.

Michal Paľko

Podobné príspevky
Čítať viac...

Záujem o tvorbu v Bátovciach stúpa

Divadlo Pôtoň chce umelcom ponúknuť nové ateliéry v rozlohe viac ako 170 m2. Záujem o rezidenčné pobyty stúpa, so svojím programom sa na budúci rok prihlásilo 45 projektov, 12 z nich bude mať možnosť tvoriť na vidieku, v Bátovciach. Zároveň divadlo aktuálne vstúpilo do koprodukcie s bratislavským Štúdiom 12. Predlohou k inscenácii je reportáž Martina Pollacka Americký cisár, premiéra bude v máji 2018.
Čítať viac...

Pastierska symfónia v národnom divadle

Pastierska symfónia v Slovenskom národnom divadle, Americký cisár v Slovenskom komornom divadle a Debris company na slovenskom vidieku.
Čítať viac...

Február 2022

Februárové rezidencie umelcov zo Slovenska a Islandu.
Čítať viac...

Premiéra: Do dna

Premiéra sa uskutoční 20. decembra 2016 v Divadle Pôtoň.