Pomerne často sa mi pri mojich cestách stáva, že nachádzajúc sa v nejakej lokalite pre mňa znamená byť tam jediným židom. V mnohých prípadoch sa v tom mieste, meste nachádza aj nejaký cintorín. Židovský cintorín. Niekde na kraji toho mesta, na okraji miesta, okraji pozornosti spoločnosti. Majoritná spoločnosť pomerne často deklaruje, že židia boli súčasťou jej histórie. Dnes tu už židia takmer nie sú. Zároveň je ten cintorín častokrát jedinou stopou židovskej kultúry.

Pokiaľ je kultúra a jej produkty stopou a správou o spoločenstve, tak cintorín v pravom slova zmysle je tou stopou kultúry spoločenstvo, ktoré tu už viac menej nie je, no majoritná ho deklaruje ako súčasť spoločnej histórie. Židovská kultúra verzus Slovenská kultúra. Ak pre židovskú kultúru naprieč jej dejinami je kľúčové pamätať, uchovávať príbehy a miesta posledného odpočinku svojich predkov, tak pre slovenskú kultúru je azda príznačné zábúdať. Ak nie na všetko tak minimálne na vybrané kapitoly svojich dejín. Ak je prejavom židovskej kultúry starať sa o svojich zosnulých tak prejavom slovenskej kultúry je častokrát použiť cintorín svojich židovských spoluobčanov ako zdroj kvalitného stavebného materiálu.

Neviem či je pre dnešnú modernú spoločnosť tento druh sentimentu, nastavenia priorít a hodnôt dôležitým. Jedná sa o isté symboly. Symboly definujú kultúru. Zrejme prežijeme bez symbolov no neprežijeme bez kultúry.
Táto práca je pre mňa hľadaním toho či je pre mňa dôležité riadiť sa židovským právom, zákonmi ktoré Častokrát vznikli pred 1000 rokmi, v inej dobe v inej spoločnosti. No je to hľadaním, či je to funkčné a dôležité pre mňa ako jedinca a tvorcu. Možno na konci tohoto procesu zistím, že to pre mňa v tejto dobe dôležité nie je a možno zistím, že práve kvôli niečomu to dôležité je. Tento proces je tvorbou nie len akéhosi umeleckého záznami ale cestou osobného poznania.

Židovský cintorín v Bátovciach je jednou z tých kultúrnych stôp židovského spoločenstva, ktoré nemajú priamych komunitných nasledovníkov. Neexistujú synovia, dcéry, vnuci, pravnučky, ktorý by prišli postarať sa o hroby svojich predkov a povedať za nich kadiš, hovoriť si medzi sebou príbehy tých ľudí, ktorí na tom cintoríne ležia. Spomínať deje a činnosť týchto ľudí v regióne. Ja som tu a teraz počas mojej umeleckej rezidencie jediným Židom a na mňa sa chtiac nechtiac vzťahuje zákon židovského práva, ktorý hovorí že tam, kde nie je muž buď tým mužom a konaj. Vlastnou silou vykonám a vyrieknem kadiš za všetkých, ktorí tu ležia a na ktorých nemá kto spomínať.

Michal Paľko

Podobné príspevky
Čítať viac...

Pecha Kucha Night po prvý raz v Divadle Pôtoň

Divadlo Pôtoň organizuje po prvý raz Pecha Kucha Night, čím otvára novú líniu v dramaturgii svojich aktivít. Chce vytvoriť platformu pre výmenu skúseností, nadväzovania partnerstiev a zdieľanie informácií, v ktorej by sa prelínalo regionálne z Tekova a Hontu s celoslovensky osvedčeným, inštitucionálne s nezávislým, etablované so začínajúcim.
Čítať viac...

Open call 2021

Divadlo Pôtoň vyhlásilo nové výzvy na obsadenie rezidenčných umeleckých pobytov v roku 2021.
Čítať viac...

Open call for young performers for a 2-day workshop

We are looking for participants for a new theatre media project. In this short workshop we will make short video sequences on the topic described below. An ideal participant/actor/actress/performer for this project is an open-minded artist, who is capable of co-working with new people, happy to improvise and enjoy a full day's work.
Čítať viac...

Apel lokality / Report

Divadlo Pôtoň v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied zrealizovalo v druhej polovici kalendárneho roka 2017 výskumný projekt Apel lokality, ktorého zámerom bolo skúmať publikum v chudobných lokalitách Slovenska.